Juraj Kemka je divadelný, filmový a dabingový herec, jeho manželka Adriana moderátorka, narátorka a autorka receptov. Obaja majú blízko k umeniu, kultúre aj spoločenským témam, sú silne hodnotovo založení a vedome to prenášajú aj na svojich blízkych. Ich dvaja synovia chodia do Superar viac než 3 roky, zaujímalo nás preto, čo im toto obdobie prinieslo. Rozprávame sa na festivale Pohoda, no napriek teplu nám často nabiehali zimomriavky. Hovoria krásne, s nadhľadom, aj dojímavo. Hovorili sme o tom:
- aké je pre otca herca vidieť na pódiu svoje deti
- čo si Adri uvedomila na poslednom koncerte
- a čo na to Karel Roden
Stretávame sa na Pohode len pár minút po vystúpení vašich synov na workshope Evky Šuškovej. Aké sú vaše pocity?
AK: Je to nádherný pocit. Pohoda je pre nás miestom, kam chodíme ako rodina, a zrazu tam vidíme vystupovať vlastné deti. Človek si uvedomí, koľko odvahy a radosti im hudba dala. Navyše vieme, že tu už v minulosti vystupovali aj deti zo Superar. Dúfame, že sa sem raz vrátia znova.
Ako sa vaši synovia dostali do Superar?
AK: Mladší syn Matúško si rád spieval odjakživa. Neustále si pohmkával, vždy a všade. Pri nástupe do prvej triedy som si na recepcii všimla informáciu, že na škole existuje spevácky zbor, ktorý dokonca viedla jeho triedna pani učiteľka. Dúfala som, že keď bude pani učiteľku poznať a bude v známom prostredí, nebude to pre neho stres ako by to bolo v prípade externého krúžku. Dúfala som tiež, že možno stratí ostych. A tak sme ho prihlásili.
A stratil?
AK: Aj teraz mám husiu kožu, keď o tom rozprávam. Prvý koncert mali už v decembri. Na školské akcie chodíme veľmi radi. Začali spievať One love od Boba Marleyho, a vtedy sa na mňa otočil starší syn Šimon so slovami „Mami, aj ja chcem chodiť do toho zboru.“ Bol to výnimočný moment, pretože dovtedy bol vždy mladší motivovaný starším. Takže dnes chodia na Superar obaja. Matúš je na prvom stupni, Šimon na druhom.
Je krásne, že zdieľajú spolu takúto aktivitu, a dokonca už 3 roky. Prekvapili vás niečím synovia počas tohto obdobia?
JK: Pre mňa je zvláštny pocit vidieť ich na pódiu. Je to úplne iný obraz ako počas bežných dní. Vnímam ich vtedy z úplne iného uhla pohľadu – sú to moje deti, no ako keby som ich zrazu nanovo spoznával.
AK: A vidíme aj zmeny. Ako krásne artikulujú, ako to berú zodpovedne. Keď som sa ich pýtala, či majú trému, keď vystupujú pred toľkými ľuďmi, povedali, že je to pre nich už prirodzené.
Juraj, ty si zároveň zvyknutý na pódium, na potlesk, na publikum. Vieš to aj vďaka tomu možno o niečo viac precítiť?
JK: Oči mávam plné sĺz, obaja sme vždy dojatí. No je pravda, že je to možno netradičný uhol pohľadu.
AK: Je nesmierne čarovné, keď tvoje deti otvárajú dvere do nových svetov tebe. Bolo to pre nás úplne nepoznané, lebo ako rodič máš pocit, že ty si ten, ktorý svoje dieťa zoznamuje s novými vecami. A zrazu je to naopak. To oni boli tí, vďaka ktorým sme boli v Lugane (LAC Lugano je jednou z najdôležitejších kultúrnych inštitúcií Švajčiarska, pozn.), v Slovenskej filharmónii, zrazu oni ukazujú niečo nám a dovolia nám byť toho súčasťou.
JK: Keď hovoríme o Lugane, spomínam si, ako som si pozeral videá z tohto koncertu. Bolo to v šatni v Prahe a pristavil sa pri mne Karel Roden. Keď videl, čo pozerám a vysvetlil som mu, o čo ide, zostal úplne nadšený. Z energie, pocitu a atmosféry, ktoré vyžarujú z takého veľkého medzinárodného zboru.
(Karela Rodena pozdravujeme 👋 a posielame mu 🔗 link na profi záznamy z výročných koncertov.)
Áno, tieto veľkolepé vystúpenia sú krásne, no nie všetko podstatné je viditeľné a počuteľné. Vy ako ľudia, ktorí majú blízko ku kultúre viete, že umenie sa z pódia prenáša aj domov. Preniesli niečo takto aj vaši synovia?
AK: Určite vnímame zmeny aj doma. Napríklad počúvame spolu hudbu, ktorú by nám ani nenapadlo im pustiť. Napríklad Vargu.
JK: Áno, to je pravda.
AK: Oni sú tí, ktorí prídu s pesničkou, my ju potom zaradíme do nášho rodinného playlistu – máme totiž vlastný Superar playlist. Púšťame si ho napríklad, keď ideme v aute a spievame všetci. Mňa osobne veľmi baví, až fascinuje, že obaja synovia dokážu spievať v iných jazykoch. A prenáša sa to aj na nás. Juraj napríklad miluje piesne v taliančine, túto záľubu sme však nezdieľali (smiech). No odkedy deti prišli s talianskou piesňou Volare, ja ju nielen milujem, ale už poznám aj slová!
Hudba je len jedna časť. Čo podľa vás získali vaše deti ako ľudia, ako mladí muži?
JK: Myslím, že nie je úplne štandardné, že deti v tomto veku sa sami rozhodnú verejne vystupovať. Väčšinou sa hanbia – aj deti a ešte viac teenageri. No verejné vystupovanie je zručnosť, ktorá sa im v živote určite zíde. A oni ju nadobudli už teraz a je mi veľmi sympatické, ako prirodzene, bez nátlaku a tak, že si to vlastne celé užívajú.
AK: Súhlasím. Ja okrem toho veľmi oceňujem aj výber skladieb do Superar repertoáru. Poviem to teraz z pohľadu rodiča – od momentu, kedy sa ti narodí dieťa, dávaš pozor na jeho bezpečie. Pre mňa je Superar myšlienkovo bezpečný priestor. Viem, že to, čo sa deti učia spievať, má viac vrstiev. Sú to piesne s hlbším významom a je pre mňa dôležité, že deti ho poznajú, pretože sa učia aj kontext piesní, priblížia ich ku kultúre či histórii – od protest songov cez piesne, ktoré si spievali otroci až po významné skladby. A ja sa učím s nimi tiež. Napríklad o piesni Bella Ciao, ktorú milujem, som netušila, že je pôvodne partizánskou piesňou do momentu, kým ju deti nezačali trénovať na koncert. V konečnom dôsledku to celé aj mne samej otvára nové obzory.
JK: A aj im samozrejme. Okrem hudby typickej pre ich vek si dnes púšťajú napríklad Jara Filipa. Prichádzajú do kontaktu s piesňami, ktoré by cez nich len preleteli. Je totiž úplné iné, keby sme im pustili tieto piesne my ako keď si objavia sami. Keby sme im doma pustili Bez ladu a skladu, povedali by nám Okej, to je tá vaša hudba. No teraz je to už aj ich hudba. Naša spoločná hudba. A rozumejú jej, vedia ju precítiť.
Superar je otvorený všetkým deťom bez ohľadu na to, z akej rodiny pochádzajú. Ako vnímate, že sa vaše deti stretávajú a prepájajú s inými deťmi z rozmanitých prostredí, regiónov či podmienok?
JK: Umenie, vrátane spevu, je od svojej podstaty nástrojom na prepájanie ľudí. Vo veku našich detí je to veľmi dôležité. Vidieť, ako sa správajú ich rovesníci, čo je pre nich dôležité – a môžu to byť úplne iné veci, pohľady aj názory. A aj napriek zdanlivým, alebo aj očividným, rozdielom, nájdu to, čo ich spája.
AK: Žiaľ, musím úplne úprimne priznať, že niekde hlboko v sebe mám stále zakorenenú optiku „my a oni“, ktorú našej generácii vštepovali – akokoľvek s ňou nesúhlasím. A na tohtoročnom vystúpení v Cvernovke (Novej Cvernovke, pozn.) som uvedomila, že naše deti to nemajú. Opäť mám husiu kožu, pretože ma dojíma, keď vidím, že naše deti nevnímajú rozdiel vo farbe pleti, fyzickej predispozície či reči. Jednoducho to neriešia.
Vy sami venujete svoj osobný čas rôznym dobrovoľníckym aktivitám. Čo vás motivuje zostať pri Superar aj mimo koncertov?
AK: To, že ja môžem niečo pekné a zmysluplné podporiť, je v konečnom dôsledku obohatenie aj pre mňa samú. A nielen keď ide o koncert či akciu, ale celý projekt, ktorý posúva naše deti, našu rodinu, celú spoločnosť a Slovensko. Ak nemáme rovnaký meter – počnúc slušnosťou – na všetkých obyvateľov, celá spoločnosť trpí. Rozmanitosť našu spoločnosť obohacuje a benefituje z nej celá spoločnosť. Inklúzia je nesmierne dôležitá.
JK: Mne umenie bolo vždy blízke. To, že vidím deti na pódiu je pre mňa jednoducho dobrý pocit.
Okrem dobrovoľníctva patríte obaja aj medzi našich pravidelných darcov. Prečo?
JK: Umenie je úplný základ k tomu, aby bola naša spoločnosť krajšia, múdrejšia, vzdelanejšia, bezpečnejšia. A dnes žiaľ umenie zažíva ťažké časy.
AK: Pretože vidím, aký ma Superar dopad na naše deti a veľmi by som to chcela dopriať aj deťom, ktorých rodičia si to nemôžu dovoliť alebo deťom, ktoré nemajú iné bezpečné miesto. Veľmi by som si priala, aby všetky deti mali rovnakú štartovaciu čiaru ako tie naše, aby mohli cez hudbu objavovať svet, posúvať sa ďalej a mali obyčajnú detskú radosť zo života. Viem však, že to tak nie je a preto sa snažím k tomu svojou troškou prispieť aj ja.
Keby sa vás dnes niekto spýtal, či má svoje dieťa prihlásiť do Superar, čo by ste mu povedali?
JK: Že už je plno (smiech). To bol vtip, samozrejme, neváhajte. Bez ohľadu ja to, či prejavujú „talent“, Superar je pre úplne každého.
Ďakujem za rozhovor, Kemkovci. Užívajte si Pohodu!
superar = prekonať (bariéry, predsudky aj seba samého)
Superar nikdy nemení len jedno dieťa, ale aj deti okolo, ich súrodencov, rodiny, celé komunity. Učí ich spolupracovať, pomáhať si, prijímať jeden druhého a rozmanitosť vnímať ako niečo prirodzené a ako hodnotu, nie ako prekážku. Staňte sa súčasťou týchto príbehov aj vy. Ďakujeme.
