Dvere do hontianskeho regiónu nám otvorila Izabela Bayerová, miestna pedagogička a dnes už naša vzácna kolegyňa. Tento príbeh by sme mohli zhrnúť do štyroch viet:
Izabela nás oslovila so záujmom priniesť Superar do Veľkého Krtíša. Dohodli sme sa s jednou zo základných škôl a program sme spustili. Dnes fungujeme v ďalšej a pridali sme aj škôlku. Darí sa nám, tešíme sa my, tešia sa deti, rodičia aj krtíšska verejnosť.
Ale nezhrnieme.
Zaslúži si väčší priestor.
Na jeho začiatku stoja spolužiačky z konzervatória: Izabela a Oľga. Po štúdiu sa ich cesty rozdelili na celé roky, mali však prehľad o tom, čomu sa ktorá venuje. Izabela tak najprv so zvedavosťou a neskôr aj so záujmom sledovala všetky Oľgine príspevky na sociálnych sieťach. Superar sem, Superar tam.
Zaujala ju práca so špeciálnymi metodikami, vzdelávanie učiteľov*iek a inakosť prístupu, ktorá z nich sršala. Po roku opatrného sledovania spoza fejsbukového rohu sa rozhodla zdvihnúť telefón, zavolať Oľge a položiť otázku, ktorá predurčila jej ďalší smer:
Čo je to ten Superar?
Dnes už ťažko povedať, ako dlho telefonát trval, no nemohol byť krátky. Oľga rozprávala o pôvodnej venezuelskej myšlienke El Sistema, európskych začiatkoch a nadšeniu Mareka Kapustu (výkonný riaditeľ Superar, pozn.r.), ktorý program priniesol na Slovensko.
O princípoch, na ktorých stojí.
O metodikách ušitých na mieru cieľu a ich šírení medzi slovenskú pedagogickú obec.
O odbornosti, ľudskosti a radosti z práce.
O presahu do iných predmetov, no najmä reálneho života.
O tom, ako možno meniť zdanlivo predurčenú trajektóriu mnohých detí.
< Superar >.
lat. < superare >
prekonať, zdolať, prevýšiť
(hranice, seba samého)
Bol to práve sociálny aspekt, ktorý Izabelu zaujal zo všetkého najviac. Nazvala ho „myšlienka humanity“ a okamžite začala rozmýšľať, aký prospešný by Superar mohol byť pre región Hontu. Videla v ňom nádej, ako oživiť kultúru v lokalite, ktorá kedysi síce prekvitala, no po uzavretí Bane Dolina zostala prázdnejšou. Hromadné prepúšťanie a následné sťahovanie ľudí spôsobilo, že mesto Veľký Krtíš začalo postupne upadať demograficky aj ekonomicky.
Povzbudená Oľginým nadšením sa rozhodla kontaktovať priamo Mareka Kapustu. V mysli mala jasnú predstavu toho, čo chce dosiahnuť: vyslať obyvateľom Veľkého Krtíša impulz k akcii, povzbudiť spoločnosť a formovať mládež do budúcna. Na jeseň 2022 sa veci dali do pohybu: oslovila Základnú školu A.H. Škultétyho – svoju alma mater a v tom čase školu s najväčším počtom žiakov v meste. Vedeniu školy sa myšlienka zapáčila a onedlho tak bolo jasné:
Superar ide do Veľkého Krtíša
Výučbu sme zahájili v októbri a lepší začiatok sme si snáď ani nemohli predstaviť. Odštartovali sme koncertom, ktorý za sebou nesie silný príbeh. Na jeho začiatku stála snaha obyvateľov Malého Krtíša postaviť Dom smútku. Keďže v obci sa mieša viac vierovyznaní, nastala živá diskusia:
Ktorej konfesii dať prednosť?
A pri ktorom cintoríne má Dom stáť?
Vtedajšie osobnosti v obci – cirkevné aj občianske – však dali rozum dokopy a zmenili na projekt pohľad: z Domu Smútku, ktorý obec rozdeľoval, sa stal Dom Obradov. Postavili ho v strede obce a stal sa z neho priestor, ktorý dnes spája ľudí rôznych vierovyznaní a slúži nielen na pietne, ale všetky dôležité udalosti v obci.
Pri príležitosti 30. výročia jeho vysvätenia sme tak v krtíšskej zostave vystúpili prvýkrát a odozva bola famózna. „Po 23.rokoch mojej pedagogickej praxe bol toto jeden z najlepších a najemotívnejších koncertov,“ zhodnotila Izabela.
To, o čo sa dlhodobo snažíme, zaznelo silným hlasom hneď na začiatku nášho pôsobenia v novej lokalite: spájať ľudí, komunity, byť pre všetkých rovnako a spoločne oslavovať rozmanitosť, ktorá naše životy obohacuje.
Vďaka úspešnému nástupu sa deti aj škola veľmi rýchlo s našim programom stotožnili. Dnes ho považujú za súčasť miestnej kultúry. A to je v našich očiach obrovský úspech.
Vidia to všetci
Jedna vec sú usmiate tváre detí na hodine, úplne iná je uznanie verejnosti. Izabela dokázala svoju víziu premeniť na realitu a svoje nadšenie do výsledkov. Spätnú väzbu dostáva takmer každý deň – pri obede, na chodbe, kdekoľvek. A občas sa jej len sprostredkovane dostane do uší, čo sa povráva: že Superar je vzorom toho, ako by sa mala výučba 21. storočia vyzerať, a to vo všetkých predmetoch. Skrátka, vidia to všetci:
♪ Triedni učitelia sledujú, ako sú deti vtiahnuté do kolektívu bez rozdielu.
♪ Iní učitelia vnímajú medzipredmetové a najmä sociálne presahy.
♪ Rodičia sú dojatí na vystúpeniach.
♪ Nepedagogcký personál ochotne prenáša xylofóny.
♪ Deti na poobedný krúžok dochádzajú z celého okresu, niektoré aj 45km. Dokonca menia kvôli Superaru školu!
Povedomie o našom programe sa prirodzene šíri aj mimo školy. Novej čerstvej vlne kultúry sa tešia ľudia z mestského úradu, osvety, cirkevná obec aj rôzne iné komunity. Neprehliadlo ju ani vedenie Základnej školy Vsevoloda Čechoviča. Pozvanie rozšíriť naše pôsobenie sme prijali s úprimnou radosťou. Od školského roka 2023/2024 na nej fungujeme v podobe poobedného zboru a v rovnakom čase sme spustili program aj v Materskej škole, ktorú zastrešuje Izabelina kolegyňa Miška, pôvodne jej korepetírotka. Hovorí:
Nálepky, s ktorými k nám deti prichádzajú – problémový, utiahnutý, chudobný, bohatý, (ne)talentovaný, … – sa na hodinách strácajú. Akoby nič také neexistovalo. Za tento rok v Superar som videla mnoho detských príbehov. Presvedčili ma, že to, čo robíme, je dôležité zdieľať, a že to má zmysel.
Vďaka vlastnému životnému príbehu vie oceniť hodnoty programu ešte o niečo viac. „Ja sama pochádzam z menšiny. Ako dieťa som sa stretla so šikanovaním, odsudzovaním, tiež som vyrastala v rodine kde financií bolo málo. V tom detskom období bola práve hudba hnacím motorom posúvať sa vpred a nevzdávať sa. Rodičia, ktorí ma podporovali. Učitelia, ktorí mi otvorili dvere do iného sveta.
Na Superar sa mi páči práve táto idea: dať priestor všetkým deťom bez predsudkov. Tam, kde si rodičia nemôžu dovoliť platiť ZUŠky. Vytvárať priestor, kde nezáleží na farbe pleti, národnosti či sociálnom statuse. Deti majú príležitosť vystupovať na pódiách, kde sa nedostanú ani tí najlepší umelci. Majú príležitosť cestovať a spoznávať kultúru, jazyky rôznych národností. Získavajú sebavedomie, učia sa vzájomnej spolupráci, tolerancii, akceptácii a spoznávajú krajinu harmónie a učia sa jazyk, ktorým sa dohovoria kdekoľvek – jazyk hudby,“ hovorí Miška.
8 piesní, 3 jazyky, 2 hodiny
Izabela aj Miška sú často sami prekvapené, keď vidia, ako rýchlo sa deti učia a koľko materiálu dokážu poňať. Schválne: Ako dlho by vám trvalo naučiť sa 8 piesní v troch cudzích jazykoch? Naši krtíšski prváci a druháci to dokázali za dve hodiny!
Sami sme totiž do poslednej chvíle netušili, že sa tento rok zúčastníme celoštátnej postupovej súťaže Mládež spieva. Pozvanie sme prijali s radosťou, no aj obavami, či stihneme všetko nacvičiť. Súťažiacich Izabela vyskladala z 12 druhostupniarov a 12 prvostupniarov, pre ktorých to bolo prvé verejné vystúpenie!
Spievali v slovenčine, španielčine a farsi a cez každú pieseň ukázali niečo iné – raz dynamiku, inokedy rytmiku, zvukomalebnosť aj choreografiu. No najmä schopnosť flexibilne sa prispôsobiť nečakanej situácii a spolupracovať. Napriek krátkosti času vôbec nezaostali za ostatnými zbormi a domov si odniesli diplom strieborného pásma a najmä veľkú radosť z toho, čo sa im spoločne podarilo.
Krtíšsky Superar kolektív sa stal aj hlavným hrdinom videí k našej novej metodickej zbierke Tomáša Boroša. A hoci natáčanie bolo náročne, zvládli ho bravúrne!
Veru. Po roku a pol pôsobenia v regióne Hont vnímame, že okolo Krtíša sa buduje silná a krásna komunita a my sme nesmierne radi, že môžeme byť jej súčasťou. Slovami Izabely:
„Podarilo sa. Krtíš ožíva. Myslím, že sa Superar dostal pod kožu mnohým.“
