Píše sa leto 1952. Americký skladateľ John Cage predstavuje newyorkskej verejnosti svoje dve nové diela. V prvom (neskôr známym ako Water Music) hrá na pripravenom klavíri celoživotný spolupracovník Cagea, David Tudor, pri druhom tento klavirista spustí stopky, sadne si pred klavír a zatvorí veko. Začne tak predstavenie, v ktorom nezahrá ani notu.
Po 30 sekundách ticha Tudor vynuluje stopky a odmeria ďalšie dve minúty, 23 sekúnd. Potom ďalšiu minútu, 40 sekúnd. Prvé verejné predstavenie tejto skladby tak trvá 4 minúty a 33 sekúnd – a presne to zostane zapísané v jej názve. Od tohto momentu prešlo 72 rokov, skladba však svojim tichom stále vyvoláva rôzne reakcie. Ide však naozaj o ticho?
Je ticho len ilúzia?
Presuňme sa späť do roku 2024. „Koncentrujte sa na mňa. A potom si medzi sebou v šatni môžete povedať, čo všetko ste počuli vďaka tomu, že ste sa utíšili,“ rozdáva Evka posledné inštrukcie. Stojí ako stĺp, deti ju pozorujú, rešpektujú jej pokyn. Na dlhé 4 minúty a 33 sekúnd zavládne v sále hrobové ticho.
Hoci bežne je táto skladba vnímaná ako „štyri minúty ticha“, v skutočnosti pozostáva zo zvukov prostredia, ktoré majú poslucháči možnosť zachytiť vďaka tomu, že sa utíšia. 4′33″ je akýmsi stelesnením Cagovej myšlienky, že každý sluchový zážitok môže predstavovať hudbu.
Hovorí sa však aj o vplyvoch zen-budhizmu, ktorý Cage študoval, jeho zážitku z anechoickej komory, v ktorej očakával ticho a predsa počul zvuk svojho krvného obehu či vplyvu „bielych malieb“ Roberta Rauschenberga, ktoré pozostávali z obrovských bielych plátien. Napohľad rovnaké plochy sa líšili čiastočkami prachu na svojom povrchu či variáciami odrazov svetla. Vznikali tak naoko prázdne, v skutočnosti však absolútne jedinečné diela.
Sám Cage tvrdil, že táto skladba bola jeho najdôležitejším dielom. Presúva totiž pozornosť od interpreta k publiku a umožňuje vyplniť priestor nekonečným možnostiam okolitých zvukov.
Mnohí dielo 4’33“ považujú za ikonu povojnovej kultúry, rovnako ako Warholove plechovky polievky. John Cage bol formujúcim skladateľom aj pre našu Evku. Rozhodla sa preto priniesť ho aj do školy. Nečakala však, že príležitosť jej prinesú dramatické podmienky, do ktorých nás dostala pandémia covidu.
S rúškami, bez spevu – a predsa s hudbou
„Do Superaru sa Cage dostal počas covidu. Keďže spievanie vytvára aerosóly a prispieva k rýchlejšiemu šíreniu infektu, bol odporučený zákaz spievania. Výsledkom bolo, že počas celého školského roku sme nemohli spievať a ústa nám prekrývali rúška. Deti strávili takmer štyri mesiace doma a hudobná výchova ostala ako dobrovoľný predmet. Keď sme sa po dlhých mesiacoch v online prostredí opäť stretli naživo, nevedeli sme, ako zvládneme hudobnú bez spevu. Poradili sme si však,“ spomína na ťažké covidové časy Evka.
Ako to už býva, nečakaná situácia viedla ku kreativite – ako viesť hudobný program, keď sa nedá spievať?
„Začali sme zavádzať do výučby inštrumentálne činnosti, rozprávali sme sa o dejinách hudby a vedome počúvali hudbu, zintenzívnili sme hudobno-rytmické či hudobno-pohybové činnosti, hrali sme sa na hudobné nástroje, aj na tele, tzv. bodypercussion,“ hovorí Evka.
Práve vtedy padol nápad predstaviť deťom skladbu 4’33“. Bola to však veľká výzva – pre každú jednu triedu, no aj pre samotné lektorky. Ak máte deti alebo skúsenosť s učením, isto si viete predstaviť, že udržať deti v tichosti takmer 5 minút sa rovná malému zázraku.
Otvorme okná, aby sme počuli ticho
Predkoncertnú skúšku, ktorou začína tento text, mali možnosť zažiť aj niektoré učiteľky, ktoré deti sprevádzali do Bratislavy z Lozorna, Detvy, Zvolena a Veľkého Krtíša. S úžasom v tvári sledovali, ako sa 170 detí vo veku od 6 do 16 rokov perfektne koncentruje, nevymýšľajú, nie je potrebné napomínať ich. „Ako to robíte?“ zaznelo niekoľkokrát a ja som sa to isté opýtala Evky:
„Nejde len o to, aby deti boli ticho. Je pre nás dôležité, aby význam skladby pochopili. Po skončení sa rozprávame o tom, čo sa komu podarilo sluchom zachytiť. Dnes už deti v zdanlivom tichu vnímajú mikrozvuky: praskanie parkiet, hodiny, vtáky vonku. Vedia, že z týchto mikrozvukov vznikne hudba, absolútne jedinečná pre každého.“
Každý sluchový zážitok môže predstavovať hudbu.
Deti štyri a pol minúty ticha nepovažujú za trápenie a už vôbec nie formu trestu. Výsledkom, ktorý prekvapil samotné lektorky, bol pohľad na triedu cez veľkú prestávku, kedy si skladbu „spievali“ dobrovoľne alebo sa pochválili, ako ju učili doma súrodencov.
„Využívame dve špeciálne techniky pri nácviku: prvá je relaxačná až meditačná – ležíme, sme ticho, počúvame zvuky a nič iné neriešime. Druhá spočíva vo vedomej spolupráci s „tajným“ členom triedy, ktorý nečakane počas skladby spôsobí ruch (buchne dverami, zažne svetlo, zhodí predmet na zem). Vtedy prichádza výzva nenechať sa vyrušiť a koncentrovať sa výlučne na dirigenta a na dielo“ vysvetľuje Evka svoje metódy.
Keď to deti zvládnu a dospelí nie
Silu výsledku toho tréningu mysle sme mali možnosť vidieť na vlastné oči a (ne)počuť na vlastné uši na výročnom koncerte v Slovenskej filharmónii. Publikum zmätené netradičnou skladbou začalo spontánne tlieskať približne v polovici. Podobne aj pri premiére skladby pred 72 rokmi nastal rozruch. Ľudia si mysleli, že ide o vtip alebo nejaký druh avantgardy. Boli pohoršení, oni si predsa kúpili lístky na hudbu!
Naše deti zocelené tréningom to však nerozhodilo ani na okamih. Potlesk bol pre ne len ďalšou súčasťou zvukov naokolo. A tak ako pred 72 rokmi frfľajúci ľudia na premiére svojim vyrušovaním prispeli k obsahu skladby, rovnako tlieskajúce publikum v Slovenskej filharmónii sa nevedomky stalo súčasťou samotnej skladby (všimnite si, ako sa s ňou vysporiada každé dieťa po svojom):
„Treba povedať, že to bol veľký risk, dokonca basgitarista sa pred skúškou chcel staviť, že nie je možné, aby to deti dali,“ smeje sa Evka a jedným dychom dodáva, že deťom bezbreho verili – a podarilo sa!
Skladba sa v repertoári nevyskytla náhodným výberom. Naopak, všetky piesne boli vybrané veľmi citlivo. Celý koncert s niesol v mene rozmanitosti, ktorá bola reprezentovaná práve cez jednotlivé skladby: cez piesne národnostných menšín, piesne z lokalít, na ktorých so Superar pôsobíme, cez rozmanitosť samotného vnímania hudby a v neposlednom rade cez rozmanitosť detí v našom hudobnom telese. Niektoré z nich skladbu poznajú od pandémie, pre iné to však bola absolútna premiéra.
„Zvládli to perfektne. Toto sú tie najkrajšie momenty,“ hovorí Evka s neskrývaným dojatím v hlase.
Mimochodom, ak viete o tom, že by na koncertnom pódiu túto skladbu predstavilo toľko detí ako počas nášho predstavenia v Slovenskej filharmónii, dajte nám určite vedieť. My totiž o tom nevieme a sme naozaj nesmierne hrdí, že sme mohli toto významné dielo priniesť slovenskému publiku. A hoci pre mnohých mohlo byť náročné, jedno je isté: určite si ho všetci zapamätali.
Prečo nevieme vydržať?
Sedieť v tichosti totiž nie je niečo, na čo sú ľudia zvyknutí, a už vôbec nie v prostredí koncertnej sály – a už vôbec vôbec v dobe neustáleho prístupu na internet v mobile a klesajúcej pozornosti. To, že vznikne zmätok, dokonca napätie, je tak prirodzené.
V prednáške TED v roku 2013 psychológ Paul Bloom uviedol 4′33″ ako príklad, ktorý ukazuje, že vedieť o pôvode niečoho ovplyvňuje to, ako si na to človek sformuluje názor. Ruku na srdce, boli by sme ochotní zaplatiť za 5 minút ticha len tak, bez kontextu? A hoci sa oficiálna skladba (ktorú si naozaj môžete zakúpiť) nijak nelíši od piatich minút akéhokoľvek iného ticha, ľudia si ju naozaj kupujú.
Sme konfrontovaní s tichom a sme s ním konfrontovaní v prostredí, kde ho neočakávame. Reakcie naň sú tak rôzne, rovnako ako sme rôzni my: niekto chce už po pol minúte, aby to skončilo, niekto sa hanbí, lebo má pocit, že by mal rozumieť tomu, čo sa deje, iný sa cíti urazený či zosmiešnený alebo nevydrží a začne niečo šepkať osobe vedľa a ďalší intuitívne zavrie oči a ticho si naozaj užíva. Je preto fascinujúce nielen hľadať zvuky v zdanlivom ticho ale pozorovať aj svoje vlastné vnútro. Vydržali by ste? Dajte nám v komentároch vedieť!
4’33“ je trojdielna kompozícia amerického skladateľa aleatorickej experimentálnej hudby Johna Caga (určujúcim znakom aleatorickej hudby je, že určitá časť kompozície je ponechaná náhode, podmienky náhodných javov sú však vždy pevne definované, pozn. autorky). Bola skomponovaná v roku 1952 pre rôznorodé obsadenie alebo kombináciu nástrojov. Paradoxne pritom interpretom prikazuje, aby nehrali na svojich nástrojoch počas celej dĺžky skladby (teda počas všetkých troch častí). Jej názov sa vzťahuje na dĺžku prvého verejného predstavenia – 4 minúty a 33 sekúnd. Dĺžku jej trvania však môže určiť hudobník. 4’33“ stelesňuje myšlienku hudobnej neurčitosti – ako ticho podlieha individuálnej interpretácii.
