Marianka v septembri 2025 oslávila 10 rokov. V rovnakom mesiaci začala chodiť do poobedného Superar zboru. Pre ňu aj jej mamu to bol experiment, pretože hoci Marianka vždy inklinovala k hudbe, mala veľký problém so zvukmi. Popri Downovom syndróme má totiž podozrenie na autizmus a výzvou je pre ňu väčšina vecí, s ktorými sa bežne stretáva. Jej mama Mária nám v rozhovore prezradila:
- prečo odišla z triedy na prvej hodine Superar
- ako Marianka vníma zvuky od organu po Rammstein
- čo sa im doma zmenilo
Povedzte nám niečo o Marianke. Ako by ste ju opísali?
Marianka je veselé a úprimné dievčatko, ktoré miluje hudbu, hoci paradoxne niektoré piesne nedokáže zniesť. Aktuálne je štvrtáčka, ale keďže má postihnutie (Downov syndróm a podozrenie na autizmus, pozn.) do triedy chodí s druhákmi.
Vždy mala hudbu rada?
Vždy k nej inklinovala, no len vo veľmi obmedzenom rozsahu. Boli sme zvyknutí rozmýšľať, čo je vhodné pustiť a čo už nie. Niektoré pesničky ju upokojovali, iné emočne nedokázala spracovať, mala veľmi úzky výber toho, čo dokázala tolerovať a často sa stávalo, že sme sa netrafili.
Marianka má za sebou prvý školský rok, kedy je súčasťou Superar. Ako sa to vlastne stalo?
S týmto nápadom prišla Mariankina pani učiteľka. Najprv navrhla testovaciu hodinu, dohodli sme sa, že uvidíme, ako to bude Marianka zvládať. Predtým totiž v škole hudobnú výchovu nemala, nevedeli sme preto, čo čakať. Pani učiteľky boli úžasne ústretové, dokonca prispôsobili školský program, aby sa Marianka mohla zapojiť do hodín na Superar zbore. Som za to veľmi vďačná.
Mali ste nejaké očakávania, priania?
Popravde som poriadne ani nevedela, do čoho vlastne ideme (smiech). Bol to pre nás taký experiment, ako v podstate takmer všetko, do čoho sa s Mariankou pustíme. Vedela som, že Superar pôsobí v neďalekom Krtíši a počula som samé dobré ohlasy. Napriek tomu som mala obavy, pretože Marianku poznám a viem, že nezvláda dobre viac ľudí a hoci má hudbu rada, dokáže ju príliš zahltiť. Na prvej hodine som preto automaticky hľadala dvere, aby sme mohli rýchlo odísť, keby nereagovala dobre.
A odišli ste?
Iba ja (smiech).
Ako to myslíte?
Marianka nezvláda dobre viac ľudí naraz, ani takých, ktorých už pozná. Potrebuje pri sebe vždy blízku osobu, ku ktorej dokáže „utiecť“. Fungujeme preto tak, že som s ňou na hodinách. Len sedím a som k dispozícii. Sama som bola preto v šoku, keď ma hneď na prvej Superar hodine poslala von, že ma v triede nepotrebuje. To sa za 4 roky, ktoré chodí do školy, zatiaľ ani raz nestalo.
Takže už prvá hodina dopadla dobre.
Áno, jednoznačne. Na prvej hodine si sadla priamo vedľa pani učiteľky. Niekto by mohol povedať, že pani učiteľka bola „prísna“, lebo hneď zazneli úvodné pravidlá, ktoré bolo treba dodržiavať. Ja som však bola rada, Marianka potrebuje aj to. Bola som dojatá z pohľadu, že moja dcérka funguje v kolektíve. Hneď po prvej hodine som videla, že je šťastná – spievala si aj po tom, ako vyšla zo školy. Dokonca si nevšímala ani hojdačky (smiech) a rovno nastúpila do auta.
Ako to pokračovalo? Neopadlo nadšenie?
Neopadlo, drží ju to doteraz a vidíme výsledky. Po 2 mesiacoch sme už pozorovali výrazné zmeny: triafala sa do správnych tónov a dokázali sme spoznať, čo vlastne spieva. Obrovský pokrok vidím aj v tom, že znesie v podstate akúkoľvek pieseň. Ešte donedávna sme nosievali špeciálne USB s výberom piesní, ktoré tolerovala, zväčša detské. Dnes to už vôbec nemusíme riešiť, pustíme čokoľvek z telefónu alebo rádia, Marianka sa začne veselo sa pohupovať zo strany na stranu a spievať si. Rozsah tolerancie sa jej obrovsky rozšíril o takmer všetky žánre – od disco po rock, ktorý počúva jej sestra. Keď pustí Rammstein, sama mám čo robiť, Marianka však len trasie hlavou do rytmu a vníma ho (smiech).
Zmenilo sa niečo aj u vás doma?
Veľa. Sú to veci, ktoré si možno bežne človek ani nedokáže predstaviť. Mali sme napríklad problém s chodením do kostola, rušil ju zvuk organu. Zapchávala si uši, schovávala sa pod lavicu. Často sme museli až odísť von. S takýmito situáciami sme bojovali roky, no odkedy je v Superar, naučila sa vnímať a tolerovať rôzne zvuky, najmä vyššie tóny. Stále jej síce vadia napríklad hasičské autá, sanitka, helikoptéra či vŕtanie, no dnes jej pustíme hudbu a vieme, že sa upokojí. Je to obrovská zmena. Celkovo viac rozpráva, viac sa smeje, teší sa, objíma, spieva. Dokonca rozumiem tomu, čo spieva. Z 20 – 30 slov sa jej slovná zásoba neskutočne posunula. Veľkú časť nabrala práve vďaka hodinám Superar, to vidím a teším sa z toho. Predtým si síce občas spievala, no nedalo sa jej rozumieť, dnes je už úplne inde.
Čím to podľa Vás je?
Myslím, že veľa urobilo aj to, ako na ňu pôsobí pani učiteľka Miška. Okrem toho, že jej výzorovo pripomína tetu, zafungovali aj metódy, ktoré používa na hodinách. Na jednej strane vyžaduje dodržiavanie pravidiel, zároveň sú však hodiny veľmi kreatívne a nestereotypné. Deti sú v polkruhu, nie sú rozdelené, sú si všetci rovní a nikto nie je najlepší ani najhorší. Marianku baví, že môže zapájať celé telo, výborne reaguje na perkusie, zapája sa aj do choreografie, čo je obrovský pokrok. Baví ju používať šatky či stužky, nenudí sa. To koniec koncov funguje snáď na všetky deti bez rozdielu.
Pani učiteľka Miška vždy nájde spôsob, ako zapojiť každé dieťa. Vďaka tomu, ako fungujú Superar hodiny, je Marianka prirodzenou súčasťou kolektívu. Je to pre mňa veľmi výnimočné, pretože sa žiaľ stretávam s tým, že je vyčleňovaná, posúvaná na okraj spoločnosti. Tu je akceptovaná taká, aká je a dostáva rovnaký priestor ako ostatné deti. Keď s nimi vystupovala počas Dňa otvorených dverí, mala som od dojatia slzy v očiach.
Takže v konečnom dôsledku nejde len o hudbu?
Ani zďaleka. Hudba je prostriedok, ktorým sa to môže diať. Je to úžasný nástroj, ktorý spája všetkým bez toho, aby sme si to vôbec uvedomili. Keby som mala jedným slovom opísať, čo dal Superar mojej dcére, bolo by to slovo sloboda. Predtým bola doslova zviazaná v tom čo môže a čo nesmie. Pritom aj ona má svoje potreby. Dnes už nie je obmedzovaná okolitým svetom, hudba je s ňou všade a rozšírila obzory celej našej rodiny. Marianka je veľmi šťastná, keď hudbu počúva, no začala aj spievať. Vnímam však, že nie je jediná, ktorej to dáva veľa. Hudba prepojila všetky deti, navzájom si pomáhajú. Marianka sa teší na kamarátov, doma sa viac smeje a medzi ostatné deti zapadla úplne prirodzene. Keď potrebuje pomoc, podajú jej ruku alebo jej pomôžu obuť sa. Nepremýšľajú nad tým, čím je „iná“, je to jednoducho ich kamarátka. Platí to však aj naopak, keď niekto plače, príde pomôcť Marianka. Je jednoducho plnohodnotnou súčasťou kolektívu.
superar = prekonať (bariéry, predsudky aj seba samého)
Superar nikdy nemení len jedno dieťa, ale aj deti okolo, ich súrodencov, rodiny, celé komunity. Učí ich spolupracovať, pomáhať si, prijímať jeden druhého a rozmanitosť vnímať ako niečo prirodzené a ako hodnotu, nie ako prekážku.
