Tomáš Boroš je super.
Ak ste ho zažili na workshope či na hodine hudobnej, dobre viete, že ani nestačíte zažmurkať a už ste vtiahnutí do sveta hudby. Tento svet, akokoľvek vzdialený sa vám mohol zdať, je odrazu prístupný, spontánny a radostný. Či už ako priami účastníci alebo nestranní pozorovatelia muzicírovania – cítite radosť, zvedavosť a neviete, ako beží čas.
Niekto to volá zázrak,
my tomu hovoríme metodika.
V čom spočíva práca hudobného metodika, ako vyzerá tvoj „bežný deň“?
Metodik hľadá účinný a zároveň zábavný spôsob, ako niekoho niečo naučiť – najlepšie tak, aby ani netušil, že sa učí. Alebo ešte lepšie: aby sa to naučil úplne sám bez pomoci metodika, iba vďaka metóde, ktorá ho nenápadne „postrčí“ a vytvorí mu priestor pre samostatné hľadanie a slobodné rozhodovanie.
Metodik si stanovuje si náročné ciele, zároveň je (mal by byť) láskavý k druhým – aby sa cítili pri vzdelávaní príjemne a prísny k sebe samému.
Bežný deň metodika: ráno vstane, umyje sa … a teraz čo ďalej? Buď je to obdobie nadšenia z nových nápadov alebo pocit hrôzy z toho, že to vlastne vôbec nefunguje. Je to krásna práca, preto sú bežné dni takého metodika zákonite vždy krásne!
Snažíš sa pri svojej práci pozerať na veci očami detí? Čo je pre ne pri učení dôležité?
Snažím sa pozerať sa na veci vlastnými očami. A to odporúčam aj všetkým učiteľom a najmä tvorcom pre deti. Štylizácia dospelého človeka do dieťaťa zväčša nedopadne dobre. Dospelí majú totiž o detskom svete často dosť skreslené a stereotypné predstavy. Samozrejme, pracujem so svojimi znalosťami a skúsenosťami s detským svetom, aj s „dieťaťom“, ktoré je vo mne, ale pri tvorbe pre deti som jednoznačne dospelákom. Je to totiž dosť zodpovedná práca.
A čo je pre deti dôležité pri učení? Prirodzená komunikácia. Pre súčasnú generáciu detí čoraz viac aj samostatné rozhodovanie, hľadanie a tvorba.
Študoval si učiteľstvo slovenčiny a hudobnej, hudobnú didaktiku, hru na klavíri i kompozíciu. Čo ti pri štúdiách chýbalo a čo ťa naopak tešilo? Ako to ovplyvnilo tvoje životné smerovanie?
Pri štúdiu učiteľstva ma veľmi ovplyvnila oblasť literárnej komunikácie a semiotiky v rámci vtedy veľmi progresívneho nitrianskeho Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie. Paradoxne mi táto teória pomáhala, a stále pomáha, najmä v oblasti hudby. Chýbala mi však poriadna didaktika a možnosť ísť študovať do zahraničia.
Sú zásady, ktorých sa vždy pri metodickej práci držíš?
Málo slov, veľa akcie, prekvapenia, rýchle tempo, plný výkon. Lapať po dychu majú deti aj učiteľ. Toto je spôsob ako zvyčajne učím, ale nie som si istý, či sú to práve univerzálne zásady vhodné vždy, všade a pre všetkých. Ja sa učím od talentovaných učiteľov – výborných praktikov – byť v pohode, neletieť tak, nevyplniť každú sekundu vyučovacej hodiny horúčkovitou aktivitou, občas zastať a len tak si s deťmi pokecať.
Na meno „Tomáš Boroš“ počuť veľa pochvalných reakcií. Stretol si však sa aj s kritickými reakciami voči tvojmu prístupu?
Áno. Odo mňa samého. Často mám zo svojich výkonov – publikačných i workshopových – rozpačité pocity. No od druhých ľudí dostávam skôr láskavé pripomienky na konkrétne veci, tvrdšia kritika zatiaľ neprišla. Niektorí učitelia však na workshopoch alebo pri listovaní v mojich publikáciách zostanú zaskočení, vyrušení, pociťujú nepokoj, neistotu z nového neznámeho sveta. Premeniť tieto ich pocity na nádej, prijatie, otvorenosť, pochopenie, ochotu a radosť z objavu je výzva!
Aký typ spätnej väzby je najväčším povzbudením, čo ťa vie potešiť?
Dospelí ma môžu potľapkávať po pleci, mám to rád. Najkrajšie spätné väzby sú však jednoznačne od detí – nie slovné, ale prostredníctvom ich hudobných počinov: napríklad keď vďaka mojej metodike dokážu tvoriť vlastné skladby alebo keď si štvrtáčka Klára začne pospevovať moju pesničku May – June s modelom so-mi-re. Len tak, sama od seba. To sú tie najväčšie vyznamenania. Neustále sa nanovo uisťovať v tom, že to má zmysel, že treba pokračovať, že to predsa len robíme dobre. Hoci – tak to je pre pedagogiku príznačné – je tam veľa rozpakov a zmiešaných pocitov občas iskrička radosti z úspechu. Je to proste rehoľa!
Tomáš Boroš: Slabiky
Čas v hudbe? Najnovšia metodická pomôcka Tomáša Boroša je na svete! Zameriava sa na rozvoj rytmického cítenia, tvorivosť i celkové spestrenie vyučovania. + 🎥 video
Vďaka spolupráci s občianskym združením Indícia a RTVS si prácu tímu Superar mohlo odrazu naživo pozrieť celé Slovensko. Hudobná v Školskom klube mala veľký úspech. Aký je to pocit? Čo sú najväčšie výzvy televízneho vysielania? Je niečo, čo bolo naopak prekvapivo ľahké?
Bola to veľká výzva a úžasná skúsenosť. Motivovali sme deti k spolupráci, komunikovali sme s nimi a pri tom sme to celé hovorili do steny v štúdiu. Zvláštny pocit. Veľmi náročná práca. Rýchlo sme si však zvykli, veľa sme sa naučili. Napokon nám za tým bude aj smutno a to sme si po prvom diely hovorili, že nikdy viac.
Prečo ste sa s Ivanom Šillerom rozhodli točiť videá Hlásky z obývačky?
Chceli sme prezentovať náš spôsob spoznávania hudby a naše metodické postupy overené praxou. Inšpirovať učiteľov, vychovávateľov, rodičov, vzdelávať pedagógov. Ponúknuť im konkrétne aktivity aj spôsob myslenia, ktorý im umožní vytvárať vlastné hudobné aktivity a hudbu nie len spievať a hrať, ale hlavne porozumieť tomu, čo spievame a hráme, spoznať štruktúru hudby, jej stavebné dielce, jej podstatu. Pandémia bola v plnom prúde. A kde zohnať deti, s ktorými sa môžeme takto hudobne zahrať? Najjednoduchšie bolo ísť na návštevu do rodiny s viacerými deťmi – napríklad k Šillerovcom.
S organizáciou Superar spolupracuješ od septembra 2019. Ako tento program vnímaš, akú rolu podľa teba zohráva v širšom kontexte (hudobného) vzdelávania?
Zdá sa mi, že spása, napríklad aj hudobnej pedagogiky, nepríde z oficiálnych veľkých (štátnych) inštitúcii (ústavy, centrá, ministerstvá, súčasné pedagogické univerzity a pod.), ale skôr z komunít a prostredí, akým je práve Superar. Je to tu všetko oveľa pružnejšie, aktívnejšie, efektívnejšie, rýchlejšie, odvážnejšie, tvorivejšie, reálnejšie, inšpiratívnejšie. Som za Superar veľmi vďačný!
Mgr., Mgr. Art. Tomáš Boroš PhD., ArtD.
Tomáš Boroš je metodik Superar Slovakia, didaktik hudby, hudobný skladateľ a publicista. Autor dvoch vedeckých monografií v oblasti hudobnej edukácie a štyroch metodických publikácií – Skladačky, Hudba ako čin, Mesiace, Čísla a Slabiky. Je tvorcom dvoch zbierok skladieb pre klavír – Situácie a Tarantulky. Pracoval ako učiteľ na základnej škole a zároveň vyučoval hudobno-pedagogické predmety na Pedagogickej fakulte UK. Je dlhoročným lektorom letných seminárov Orff Schulwerk.
